Zaklínadlo...a žili šťastne, až kým nepomreli.
Za čo som najviac nasratá a trvá mi dodnes vyšmochtlať sa z chaosu, ktorý mi to spôsobilo. A žili šťastne až kým nepomreli. (Akurát, že rozprávky končili pri svadbách, no to čo príde po nich, už radšej nikto nenakreslil 
) .
) .Neviem, či aj vy ste si počas vyrastania osvojili toto zaklínadlo, ale mne to vo vzťahovom živote spôsobilo podvedome očakávania, že ak je vzťah "dobrý", tak v ňom musia/ mali byť obaja neustále šťastní. To, ale že šťastie je pre každého niečo iné, že sa to mení a vyvíja a niekedy aj nie je, na to ma nikto nepripravil a tiež to moja matrica v hlave vyhodnotila, že to automaticky znamená, že vzťah viac "nie je dobrý". Že ak sa čo i len na chvíľu šťastie schovalo, alebo naberalo vlastným vývojom novú podobu, tak to bola výstraha, ktorá spúšťala poplachy najvyššieho kalibru.
V poplachu sa ponúka rýchle riešenie- Môžem za to JA alebo ON. Toto, ale nikdy nikdy neurýchlilo návrat schovaného šťastia.
Až som začala spoznávať, čo šťastie vlastne je. Kto ma o ňom naučil? Ako ho vlastne spoznám? To moje? Ako si ho viem všimnúť a práve prehlásiť, že sa dá za šťastie považovať?
Moje ,,šťastie" malo kvantum prevzatých podôb, ktoré mi nikdy naozaj nepatrili.
Až keď som spoznala to vlastné, pod tým všetkým, zistila som, že to, čo som pomenovala ako šťastie, je cítiť sa, že som dosť. Cítiť zo seba a života radosť, že zo mňa netreba nič ubrať ani pridať. Že môžem byť nikto a všetko zároveň. Moje ,,šťastie" je vlastne môcť byť sama sebou pred sebou samou.
A to 'samy sebou' si navzájom obzerať, obdivovať, občas aj úplne nechápať, no po celý čas v to veriť a ctiť.
Či je to šťastie ako také, neviem...Neviem, či je to to ,,správne" šťastie. Ale ,,iba" také mám a o iné už nestojím. A možno mi párkrát uletí, aby mi pripomenulo, že hľadať ho netreba, stačí sa poň obrátiť.
No je to presne opačným smerom, než tam von, kde som po ňom zvykla vykukovať.
