Biznis a ženské priateľstvo, môžeš mať oboje!

Náš spoločný príbeh často budí zvedavosť, a tak sme sa rozhodli rozrozprávať sa na tému ženského priateľstva a spoločného podnikania. Nad týmto spojením visí mnoho mýtov a niekedy aj trpkých skúseností, ktoré v nás často vzbudzujú neistoty či obavy.  Keď do spoločného vzťahu začínajú vstupovať aj témy peňazí, zodpovedností, deľby práce, názorov aj vízií môže vyvstať mnoho situácií, ktoré priateľstvo doteraz nestihli v týchto úrovniach preveriť. Z priateľstva sa viete nebadane na chvíľu vzdialiť, ak potrebujete priestor, v podnikaní ste spolu v podstate v pracovnom manželstve, kde sa staráte o spoločné dieťa, ktoré vás dennodenne potrebuje.

Náš príbeh nie je z nášho pohľadu ničím výnimočný, no ako sa s ľuďmi rozprávame zisťujeme, že je skôr výnimkou ako pravidlom. Skúšali sme sa zamýšľať prečo a nejak zosumarizovať naše začiatky od vzniku čLOVEčiny, až do dnešného dňa, kedy sa síce za krátky, no intenzívny čas stala veľmi životaschopným projektom. 

1. Priateľstvo, ktoré mnohé zažilo, je kotvou vo veterných dňoch:

Spoločné zážitky, témy, strasti aj vývoj sú niečo, čo keď spolu zažívate v čase, ochutnáte a uzriete charakter človeka. Ak sa ako priateľ osvedčíte, môže vám byť odkrytá aj zraniteľnosť.  Tam sa vám ten druhý je ochotný ukázať aj so svojimi slabosťami, rezervami, či témami, ktorými žije, a ktoré nejakým spôsob formujú a majú vplyv na to kým je. Ak chceme mať funkčné spoločné podnikanie (založené na skutočnom partnerstve), potrebujeme  mať predtým zraniteľné priateľstvo. Inak vôbec netušíme, do čoho sa púšťame a hraničné situácie s nami môžu zatriasť spôsobmi, z ktorých môže byť ťažké sa spamätať.

Nás spojilo materstvo. Vyrastali spolu naše deti, druhé deti sa nám dokonca narodili týždeň od seba, z našich mužov sa stali najbližší priatelia. Videli sme sa navzájom, ako sa ako ženy, matky, manželky vyvíjame a meníme. Boli doby, kedy sme sa navzájom často iritovali a takmer sme spolu vôbec nemohli byť. Prípadne sme sa zvládali vidieť len s dlhšími pauzami. Zapínali sme si navzájom alarmy v oblastiach, kde sme si vzájomne zrkadlili vnútornú neslobodu.

Daniela: ,,Mňa Saška vytáčala tým, ako si vedela dovoliť oddychovať, či dovoliť druhým sa o ňu postarať. Pre mňa ako perfekcionistku, celý život šľapajúcu na najvyšší výkon, ideálne sama, rýchlo a najlepšie to bol úplne iný svet, ktorým táto moja časť až opovrhovala. Časť, ktorá vnímala, že má hodnotu len keď maká, dosahuje výsledky a nevládať, či oddychovať brala za prejav slabosti. "

Saška: ,,Danielu som zas miestami nevedela vystáť za takú jej typickú drzosť a otvorenosť. Ako sa vyjadrovala a prejavovala, že si dovoľovala veci, ktoré som si pre seba nikdy nepovoľovala ako možné.  Moja časť, ktorá sa snažila vždy byť každým vnímaná ako ,,dobrá", prijateľná, neposudzovaná, vnímala jej opovážlivosť ako niečo, čo sa nesmie a boli chvíle, kedy som s ňou kvôli tomu vôbec nemohla byť."

Časom, vekom a prácou na sebe sme každá v sebe začali stretávať naše neslobodné časti a to, čo nás niekedy od seba najviac vzďaľovalo nás začalo najviac inšpirovať. Jedna si konečne dovolila oddychovať, nie len prijať, ale aj vypýtať pomoc či opateru, keď ju potrebovala. A druhá si začala dovoľovať a prejavovať kým je, stáť za tým, čo si zaslúži a že je v poriadku, keď to nie je každým schvaľované. A tak to, čo sme niekedy považovali za nedostatky, sa nám stalo darom, ktorý nám ukázal, že to každá pre seba môžeme prospešnejšie, keď si dovolíme. 

2. Nečakať na dokonalosť: 

Keď sme začínali tvoriť našu hru, takmer nič sme nerobili ideálne. Netušili sme nič o procese výroby niečoho podobného, nemali sme biznis plán, ani sme neskúmali, či je v podobných konceptoch u nás konkurencia. Náš vstupný kapitál bol 1500 eur, ktorý sme si delili na polovicu.  Nemali sme eshop, pokus o prvú výrobu nevyšiel podľa našich predstáv, tak sme za pochodu počas predpredaja menili dodávateľa. Termín sa blížil, hotové hry boli v nedohľadne a predané hry v predpredaji stále pribúdali. Natrafili sme na úžasného dodávateľa, ktorý pre nás bol ochotný urobiť prvé-posledné a hoci s malým meškaním než bol pôvodný plán sme mali v rukách našu prvú dodávku hier. Pár mesiacov neskôr sme si samé sprevádzkovali eshop, takmer úplne zautomatizovali expedíciu, najali našu Zuzku, ktorá zastrešuje spracovanie a odosielanie objednávok. 

Spočiatku sme predávali cez jednoduchú mobilnú aplikáciu, ručne sme robili faktúry, balili objednávky, ručne vypisovali podacie hárky, každodenné dochádzanie na poštu sme si prehadzovali ako horúci zemiak:). Ale predávali sme a bleskovo expedovali. Mali sme od začiatku špičkový zákaznícky servis, ľuďom sme aj po nociach odpisovali na ich dotazy, či ich informovali o ich objednávkach. Čo vnímame ako najurčujúcejšie pre náš úspech je okrem kompetencií v tom, čo sme každá do projektu priniesli je aj obrovská vášeň. Obe milujeme tému vzťahov, na ktorej je naša hra postavená. Natáčali sme videá, robili obsah na sociálne siete, všetko čoho sme sa dotkli sme robili s presvedčením, že sme súčasťou niečoho naozaj prospešného, že máme kvalitou naozaj špičkový produkt, ktorý si svojho zákazníka nájde.

Dnes sa často pri spätnom obzretí smejeme a hovoríme: ,,Keby nás niekto vtedy videl, neveril by, že z toho niečo môže byť.! :) A mal by pravdu, pri vlne, ktorú naša hra časom spustila a ako rástol dopyt, by dovtedajší spôsob fungovania nevedel pokryť nároky, ktoré zrazu projekt nabral. Ak by sme však všetko toto mali chystať v predstihu, nikdy by sme nezačali. Učili sme sa za pochodu, neustále prispôsobovali, zlepšovali, menili... náš projekt rástol a stále rastie s nami. Nečakali sme, kým budú veci ideálne a až potom začneme, jednoducho sme začali a dôverovali si, že ak niečo po ceste vyskočí, poradíme si. Začali sme s realizáciou v dobe kedy na celom svete začala pandémia, všetko sa zatváralo, ekonomická budúcnosť sveta bola neistá. Ak by sme čakali na ,,lepšiu" dobu, čakáme dodnes a stále by sme sa nedočkali. 

3. Nenechávať veci hniť a preberať zodpovednosť:

Naša hra pozýva ľudí k autentickým a hlbokým rozhovorom založeným na pravde, otvorenosti a prijatí. Oslovuje neoslovené, odkrýva utajované, pozýva hovoriť a ukázať sa, namiesto mlčania a skrývania sa. V každom vzťahu je základ nemlčať o tom, čo potrebujem, ako sa zažívam a ako sa mám. Tým za seba preberáme zodpovednosť a dávame sebe aj okoliu vedieť, že sme pre seba dôležití a že nám na nás aj našich vzťahoch záleží.

Rovnako aj v spoločnom podnikaní vyvstane x situácií, kedy je pohodlnejšie mlčať, lebo máme strach z konfrontácie, než otvoriť, čo otvoriť potrebujeme. Nemyslime si ale, že keď sa rozhodneme mlčať, či sa skrývať, vec prestáva existovať. Nachádza si skryté uličky, ktorými chce byť prejavená. Začneme byť na druhého nevrlí, ide nám na nervy, podvedomo ho začíname sabotovať, manipulovať, tlačiť, znemožňovať alebo nejakým iným, pasívne krutým spôsobom trestať za nepohodlie, ktoré prežívame, no nemali sme dosť odvahy prevziať zaň zodpovednosť a komunikovať ho. V spolupráci x-krát vyvstanú témy či situácie, ktoré nejak zapôsobia, sú nejako vnímané a prežívané.

Ak máme zraniteľné priateľstvo je už len krôčik aj k zraniteľnému spolupodnikaniu. Radikálna otvorenosť a radikálne prijatie sú opornými stĺpmi nepohodlných rozhovorov. My ak máme trenice, chceme o nich hovoriť. Nechávame sa vidieť, kde ktorá stojí a z akého miesta projekt vidí a ako sa tam zažíva. Obe vnímania majú rovnakú váhu, nie je jedno ,,správnejšie" než druhé. Mať kvalitný produkt znamená mnohokrát so sebou nesúhlasiť. Vtedy vieme, že to nie je osobný útok, ale že každá z nás háji, zo svojho pohľadu, najvyšší záujem projektu a práve trenice nás občas postrčia nájsť tretiu možnosť, ktorá by sa nám nevyjavila, keby sme len kŕčovito trvali na tom jedna druhú názorovo poraziť. 

4. podnikanie vytiahne na svetlo osobné témy: 

Mnohokrát sa nám v živote potvrdilo, že naša práca manifestuje kto sme. Ak si neveríme, umenšujeme sa, neustále sa cítime nedostatoční, porovnávame sa, nevieme sa ukázať so svojimi darmi a talentmi, je nám nepríjemné byť adekvátne ohodnotení za odvedenú prácu- všetky tieto osobné aspekty sa budú odzrkadľovať v samotnom podnikaní. Ak sa snažíme s niekým porovnávať, či súperiť, byť ako on, míňame drahocennú energiu na výsledok, ktorý bude vždy len kópiou, namiesto toho aby sme stvorili unikát, ktorý sem skrz nás chce prísť. 

Obrovskou kolektívnou témou žien je ohodnotenie za prácu. My ženy, máme častokrát na téme hojnosti zavesené rôzne obmedzujúce presvedčenia, ktoré nám bránia vystrieť sa a hoci so všetkou pokorou, no hrdo povedať: ,,Toto dokážem, toto viem, v tom dom dobrá a toto si za to zaslúžim." Máme pocit, že ak dáme našim kompetenciám a talentom hodnotu, ktorej sú hodné, budeme vnímané ako nedostatočne skromné, či sa staneme terčom útokov alebo nám bude odopriata priazeň.

Daniela: ,,Za tie roky práce so ženami som stretla množstvo mimoriadne talentovaných, no frustrovaných žien, ktoré túžili po zmene a sebarealizácii, no strach z neistoty, neadekvátnosti či nedostatku ich držal späť.  Tie ktoré aj nabrali odvahu na prvé kroky, boli často nešťastné, že hoci drú celé dni, zarobené prostriedky im nepokrývajú ani základné životné štandardy- buď si za svoju prácu vedeli opýtať len zúfalo nízku odmenu, ktorá ich neuvrhla do škatuľky ,,Zlatohrabka", alebo zákazníci mali nulovú platobnú disciplínu a odovzdanú prácu napriek dohode neocenili. Najčastejšie to bola kombinácia týchto dvoch fenoménov."

Nie nebolo to o zákazníkoch. Svojím nastavením si podvedome konštalovali situácie, kde zažívali a opakovane si potvrdzovali svoje presvedčenie ,,nemám na to", ,,nezaslúžim si", ,,nie som hodná", ,,iba toľko je bezpečné". Mnohé z nich keď v sebe tieto pôvodné modely o vzťahu k sebarealizácii rozkľúčovali, neskôr začali plnohodnotne zarábať a klientela sa im celá preskladala. Prišli zákazníci, ktorí hodnotu prinášanej a odvedenej práce vedeli oceniť. Pre nás niet krajšieho pohľadu ako na ženu, ktorá vášnivo žije svoje poslanie a prijíma od života späť, čo si zaň zaslúži a je o ňu v každej oblasti postarané. Lebo si to dovoľuje, lebo môže, lebo vie, lebo plynie a koná. Lebo si to pre seba vo svojich očiach zaslúži.

5. Kombinácia vôle a dôvery:

Vôľa je realizovaný čin. Vôľa je to, čo naše sny neponecháva len v ríši fantázie, ale vo fyzickom svete hovorí: ,,Počujem ťa, sen, vidím ťa, beriem ťa vážne a preto som pre teba pripravený/á a schopný/á konať, aby som ťa žil/a, nie len sníval/a." 

Všetko, čo na našom projekte bolo treba odmakať, sme si odmakali. Prešli sme si všetkými fázami kreatívneho procesu, keď robíte niečo nové, kopec vecí sme pokazili, ešte viac napravili a hlavne sme sa obrovsky veľa naučili. Dnes vieme, aký papier je na čo najlepšie použiť, na čo sa hodí ostrý a na čo oblý okraj, ako urobiť web, ako spravovať databázu, či strihať videá a robiť grafiky, aký spôsob expedície,v ktorej fáze je najefektívnejší, vieme ako vyjednávať aj s veľkými partnermi hoci sme mladá značka, lebo vystreto a hrdo stojíme za kvalitou toho, čo prinášame. 

Najväčšia sila, ktorá ale náš projekt nesie na vlne živosti je dôvera. Dôvera vo vlastné schopnosti, dôvera vo vyššie vedenie, dôvera v zľaďovanie rozumu a intuície, dôvera v život. Mnoho zásadných vecí sa nám udialo ako následok niečoho, čomu sme sa len odovzdali a nechali sa unášať. Že sme povedali ÁNO neznámemu a nebáli sme sa odmietnutia, či zlyhania. 

Mnoho vecí ešte pokazíme, mnohé nevieme a mnohé nás zaskočia. Ale cítime, že sme súčasťou niečoho, čo je ďaleko nad rámec nejakého kalkulu, či osobného prospechu. Cítime, že naša hra priniesla do sveta lásku, skutočné načúvanie a blízkosť. Cítime našich zákazníkov a sme vďačné ako sa s nami delia o to, čo im hra do životov priniesla. Sme dve mamy, ženy, manželky, ktoré sa spolu dotkli niečoho pred čím majú obrovsvkú pokoru. Neidentifikujeme sa s úspechom nášho projektu, hoci sa z neho obrovsky tešíme a sme zaň vďačné. Vieme, že je to múdrejšie a väčšie než len samotné rozumové snaženie. Vieme, že nás život ponesie a múdro použije tam, kde to uzná za vhodné. A to je jedno dojímavé a zároveň vzrušujúce neznámo, ktorému bytostne dôverujeme. Sme vďačné, že môžeme, že sme si trúfli a že nám bolo dovolené. Kým máme jedna druhú, naše rodiny a priateľstvá, každú výzvu môžeme premeniť na múdrosť. A to nás nikdy neomrzí. 

6. Čo by sme odkázali ženám, ktoré v sebe nosia nejaký nápad, no stále počujú to povestné ,,ale"?

Aby nečakali. Na nič.  Nech nečakajú  na ,,lepšiu“ dobu, alebo kým sa budú cítiť pripravenejšie, či lepšie. Nech o sebe zmýšľajú s úctou a obdivom k tomu, čo dokážu a čo vedia. Aby každou bunkou uverili, že môžu a že si zaslúžia.  Keď ako ženy vieme stáť hrdo a spokojne v tom kým sme a čo vieme, život to vždy odmení a podporí každú prejavenú odvahu. Každé ,,ale“ je len snaha nášho vnútorného kritika chrániť nás pred zlyhaním, či zahanbením. Prestaňme si démonizovať chyby, či zakolísania a začnime ich vnímať ako zdroj múdrosti. Potom prestane existovať hrozba, ktorá by nás vedela odhovoriť od našich snov. Majme sa rady a buďme si po ceste nablízku. Nech nám strach z nedokonalosti nezabráni žiť a byť šťastné, lebo práve v nedokonalosti drieme naša živosť a jedinečnosť.