Mám chuť kričať, keď...

Byť advokátkou ich vnútornej geniality, ktorú tento svet, stojaci na rozpradajúcich sa partiarchálnych stĺpoch, tak akútne potrebuje, je pre mňa môj aktuálny mission. Lebo Inner Genius človeka..to je vám veľká podívaná.

 

Hlavne ten, ktorý bol kolektívne tak dlho marginalizovaný.

 

Chce sa mi kričať zakaždým keď sa ženy snažia vpratať svoju veľkoleposť do malého vrecka na ,,gatiach", aby sa tam zapučila do verzie, ktorá nebude brnkať na neistoty, témy a tiene tých, ktorí ich cielene prehliadajú, lebo za ne nevedia niesť zodpovednosť, prípadne nimi cielene škodia.

 

Lebo systém ich prinútil zabudnúť, že ONY sú tým riešením.

 

Mám chuť postaviť gigantické pódium, kde by sa zmestili všetky ženy, ktoré by viditeľné so svojou nádhernou ľudskosťou, genialitou, silou aj citlivosťou stáli ako manifest, že sú OPÄŤ (vždy boli) TU.

 

A že dosť bolo blábolov o tom, ako majú/môžu/nemôžu/ musia byť, vyzerať, myslieť, hovoriť, jesť, obliekať sa, cítiť, chcieť, potrebovať, túžiť, pracovať, znášať, hýbať sa, smiať sa, milovať, atd...

 

Za posledné mesiace som sa prizerala toľkým brilantným mozgom v ženách, toľkým ostrým zrakom ich vnútorných sŕdc, toľkej unikátnej múdrosti a inteligencii, ktorá žije v človeku...

 

Že keby TOTO v každom kúte sveta zaberalo toľko miesta, koľko tomu náleží, tak tento svet má totálnu nádej a budúcnosť.

A mám chuť vyštverať sa na Everest a zrevať odtiaľ, že FUUUUCK! Veď ste/ sme obrovské, tak vylezme z nôr, ktoré sme už dávno prerástli, sú nám tesné.

 

Že sme zázrakom, na ktorý sa čaká a ktorý sa vzýva. Že to je tá iskra, ktorá to zažne aj vo všetkom ostatnom. A nič čo nie je postavené na alignmente s pravdou už nebude mať ekosystém, v ktorom by to prežilo.

 

Let's go!