Čo môžu darovať slzy?
Keď sa vzájomne dotýkame svojich tajomstiev, či odhaľujeme s tým, čo je v nás prítomné neraz môžeme naraziť na citlivé miesto, v ktorom na nás čakajú zabudnuté emócie. Mať odvahu si ich prežiť a následne prepustiť môže byť veľmi oslobodzujúce.
Čo nám plač teda môže venovať?
- Tam, kde bola definitíva či beznádej, nám ukazuje nové možnosti a cestičky, ktoré cez pociťovanú ťarchu neboli pre nás viditeľné.
- Obnovuje lásku k sebe. Súcit a pochopenie k sebe samému/ samej. Prehlbuje vzťah so sebou.
- Robí nás dostupnejšími a otvorenejšími.
- Rozjasňuje a prevzdušňuje to, čo bolo tmavé a tlačilo na srdci.
- Ukazuje nám skutočnú pravdu prebiehajúcu za každodenným zhonom.
- Je delegátom vnútornej slobody a kľúčom k odomykaniu reťazí na srdci (čo cítiť), nohách (kam kráčať) aj rukách (čo robiť).
Plač nám daruje úľavu, rozpustenie, zmäknutie. Stačí si ho dovoliť.
Je kanálom emocionálnej hygieny... Tak ako naše telo vie vylúčiť veci, čo už doslúžili na fyzickej rovine, dokáže ich vylúčiť aj na úrovni psychickej. A práve tej psychickej slúži plač, ako jeden z najefektívnejších nástrojov.
Daruje nám nový nádych, kedy skrz mraky začne znova hriať slnko a my o trošku viac cítime svoje srdce.
Keď neplačeme, tvrdneme. Vzďaľujeme sa od seba samých. Keď neplačeme, neuvoľnená emócia na seba začne preberať škodné podoby, ktorými zraňujeme ešte viac seba (vina, hanba, nespokojnosť so životom, bezpodnetnosť, porovnávanie, ,,nie som dosť", závisť, sebadegradácia, ,,musím sa viac snažiť", letargia...).
Zároveň môže strieľať po tých, ktorých najviac milujeme- jedovitosť, kontrola, manipulácia, pomsta, obviňovanie, trestanie, zahanbovanie, odopieranie lásky, podvedomá snaha priviesť toho druhého tam, kde sa sám/a nachádzam, čo najhlbšie do vlastnej osobnej tragédie.
Plač je posol, ochranca aj liečiteľ. Je to strážca na bráne k studni našej živosti a pravosti. Rozvíja nás a slzy, ktoré pre nás uvoľní zalievajú náš rast, aby naša ozajstnosť mohla klíčiť a rozkvitnúť. Keď si umožňujeme plakať, sme sami sebe bližšie.
Plač je ten osloboditeľ, ktorý nás dokáže na svojich vlnách priviesť do skutočných rozmerov nášho človečieho Tu a Teraz. Od ideálov k pravde, od ilúzii k skutočnému, od mysleného k cítenému a zažívanému.
Byť v kontakte so svojím prežívaním je zraniteľné, lebo je tam toho viac cítiť. O to viac, ak nás pri tom niekto vidí alebo počuje. Zdieľať s niekým aj tieto chvíle je znakom dôvery. Je to ,,áno" spoločnému vzťahu, kde naberáme ochotu a zodpovednosť v ňom byť celí. Je to vzácne a táto prejavená dôvera je vhodná opatery. Robí totiž naše vzťahy skutočnejšími, hlbšími a živšími.
_1.jpg)