Syndróm ,,dobrého dievčaťa"

Veľmi hlboký a generačne posúvaný syndróm, ktorý nás ženy odklonil od svojej divokej a životaschopnej podstaty. Syndróm ,,dobrého dievčaťa“ sa buduje systematicky, nenápadne, no zato konzistentne, až sa  v nás veľmi dobre udomácni. Jeho korene častokrát siahajú do skorého detstva, kedy ako dievčatá počúvame normy, idey a presvedčenia o tom, aké by sme (ne)mali byť. 

Dievčatá často počúvajú: nekrič, nehnevaj sa, nebi sa, pomôž mamke, netrucuj, nerob cirkus,... Teda dievčatá nemajú spoločensky ani kultúrne povolené byť v kontakte s pocitmi dravosti, živosti, hraníc, ochrany či zdravej agresie. Toto všetko sú témy, ktoré sa v psychosomatike spájajú s oblasťou panvy. V panve sídli divokosť, sloboda, autenticita aj sexualita ženy.

Sídli tam jej sebaúcta, schopnosť vnímať aj komunikovať svoje hranice a vzťahovať sa k svetu zo zdravých miest.

,,Dievča presúvame od sily k slabosti, od odvahy k opatrnosti, od sebadôvery k neistote, od slobody k prispôsobeniu, od tvorcu k obeti, od samostatnosti k závislosti."

Dobré dievča sa totiž v skorom veku naučí, že veci je treba robiť predovšetkým k spokojnosti a predstavám druhých. Naučí sa, že ,,dobré“ pre ňu je to, čo je pre ňu dané a schválené z vonku. Nie je si teda isté ,,správnosťou“ svojich pocitov, krokov, kým nie sú odobrené a to ju tlačí do života plného pochybností, nesebadôvery a nalomených kompetencií.

,,Dobré dievča" zvyčajne pochádza z rodiny, kde:

• Sa kládol veľký dôraz na to, ako rodina (rodičia) pôsobí navonok. 
• Boli vysoké nároky na výkon vo všetkých oblastiach života.
• Dievča bolo preťažované starostlivosťou o mladších súrodencov a rodičia na ňho prekladali mnohé z vlastných zodpovedností. 
• Bol jeden z rodičov (prípadne obaja) výrazne dominantný a jeho rádius spokojnosti bol veľmi úzky. Toto bol prioritne určujúci člen rodiny, k spokojnosti ktorého trebalo veci robiť.  
• Chyby, prešľapy, nedokonalosti, či zakolísania boli trestané, odmeitané, zosmiešňované alebo zahanbované.
• Dospelí sa neospravedlňovali, ak urobili chybu.
• Dospelí boli prehltení a akékoľvek potreby boli brané za ,,záťaž" navyše. Dieťa sa naučilo upozaďovať a svojim potrebám neprikladať význam. Naučilo sa nevystavovať rodiča situáciám, ktoré nezvláda. 

Ak sa dobrému dievčaťu začne prebúdzať sexualita a začne vstupovať do intímnych vzťahov s chlapcami, bude sa prioritne vo svojich voľbách riadiť preferenciami partnera. To znamená, že dievčinka hoci sama nie je pripravená, no chlapec trvá na tom, že keď s ňou trávi čas a venuje jej pozornosť má voči nemu dlh, ktorý je treba splatiť v podobe intimity, hoci o ňu sama ešte nestojí, podriadi sa preferencii partnera. Toto je veľmi zradné obdobie, v ktorom sa dievčaťu môže narobiť veľa šrámov na duši aj na tele. Lebo nepoznala a nevidela ako to žena pre seba môže žiť.

Dobré dievča sa totiž prizeralo generáciám žien pred sebou, ktoré to žili rovnako. V živote dospelej ženy je to ale jeden z najopresívnejších modelov, ktorý ženy ochudobňuje o všetko, čo im v živote môže priniesť zmysel, radosť a rast.

Čo je typické pre ,,dobré dievčatá" v dospelosti?:

• Nerobíme ,,problémy“.
• Prispôsobujeme sa, potreby a preferencie druhých povýšime nad potreby a preferencie vlastné.
• Kedykoľvek sme pripravené sa znevýhodniť, ak to druhej strane bude na prospech a udržíme sa v priazni.
• Spasiteľky, záchranárky, samaritánky všetkých okolo. Pomoc sebe samým máme ale na poslednom mieste, často ju nevieme ani prijať, nie to si ju ešte vypýtať.
• Čakáme na lásku- tolerujeme nevyrovnané vzťahy, často založené na zneužívaní, manipulácii, znevýhodňovaní, nadvláde, nezáujme, či závislosti.
• Obetujeme sa. Preberáme na seba často aj povinnosti, ktoré nám nepatria v snahe odľahčiť iných. Toto je typické ak sme sa museli o svojich rodičov v detstve emocionálne starať.
• Ak nás niečo zraní alebo nám nevyhovuje, zvolíme si mlčať alebo komunikovať len čiastkovú, opatrnú verziu problému.
• Máme strach z nových vecí, zmien, samostatných krokov, nesenia zodpovednosti, potrebujeme mať v živote ,,nosnú“, zaopatrujúcu osobu, ktorá zastrešuje určujúce rozhodnutia.
• Minimálna tolerancia k neistote a riziku.
• Nevieme v čom sme dobré, čo nás teší a čo by sme vedeli robiť. Zvyčajne uviazneme v práci, ktorá nás neteší, nenapĺňa, ubíja a zarábame v nej minimum. Prípadne si prácu nevieme ani nájsť či udržať. Takmer nikdy nepodnikáme, nakoľko potrebujeme mať nad sebou vedenie autority a riziko, samostatnosť spolu so zodpovednosťou nás desia.
• Zásadne sa vyhýbame konfliktom. Tie, ktoré okolo nás vzniknú sa snažíme rýchlo uhasiť.
• Nehovoríme, čo si myslíme, ani čo chceme, lebo to buď ani nevieme identifikovať alebo pochybujeme, či si myslíme ,,správne“. Tiež neveríme, že by to mohlo byť relevantné či stretnuté.
• Bojíme sa chyby a každú chybu považujeme za hanbu, zlyhanie a nedostatočnosť a snažíme sa s nimi skryť.
• Porovnávame sa a neustále si nachádzame méty, v ktorých druhí vynikajú a my sme v nich ,,mizerné“.
• Sexualitu máme uspatú, utlmenú, ak sa aj milujeme, tak kvôli mužovi, no naše telo nereaguje. Intimita je pre nás bezpodnetná, otravná, prípadne priam ohrozujúca skúsenosť.
• V priateľstvách sa cítime samé, opustené, máme ich málo, sú povrchné a neprinášajú nám radosť a výživu.
• Ostať v priazni je pre nás otázkou prežitia a tomu prispôsobujeme svoje vystupovanie a prejavovanie sa vo svete. Volíme popularitu pred vlastnou pravdivosťou a autenticitou.

To predsa ,,dobré dievčatá" nerobia/nemôžu...

Jeden z najsilnejších zážitkov pre mňa ako sprievodkyňu bolo môcť sa raz prizerať žene, ktoré bola typickým ,,dobrým dievčaťom“. Keď dlho a neúspešne skúmala, čo vlastne v živote potrebuje, či kde sama sebe zavadzia a odpoveď neprichádzala, skúsili sme sa obrátiť na jej telo. Spýtali sme sa jej tela, čo by robilo, keby mohlo. Najprv sa rôzne skrúcalo, akoby sa stále ešte niečomu snažilo vyhnúť, pred niečím skryť. A zrazu telo, skrz jej ústa, začalo chrliť jednu nadávku za druhou. :) 

Zdesenie v jej očiach napovedalo, že jej myseľ toto teda rozhodne neschvaľuje, ale telo už si išlo po svojom. :) Považujem za dôležité spomenúť, že táto žena za celých 40 rokov svojho života nepovedala nič horšie ako ,,do kelu“. Vedeli sme, že sme na správnej ceste, lebo celý priebeh bol v réžii tela, ktoré vedelo, z ktorej strany si dovoliť to najnepovolenejšie, lebo tam mohlo pretrhať reťaze opresie. Asi 20 minút najrôznejších frazeologických kombinácií, ktoré sa len dajú nakombinovať, sprevádzané krikom aj dupotom začala striedať vlna uvoľnenia. Žene sa v tvári objavila vitálna živá farba, začala hlbšie dýchať, usmievala sa a zmyselne sa vlnila v bokoch. Bola  v sebe, svojom tele, v svojej dlho nežitej slobodnej časti.

Bolo to silné, krásne a dojímavé znovustretnutie po dlhých dekádach odlúčenia. Zdravo drzá, dravá, odvážna, všeobecne neschvaľovaná časť jej samej sa k nej mohla pridať a mohla byť opäť žitá. Nie, táto žena teraz nechodí po ulici a nenadáva každému koho stretne. :) Bol to len chvíľkový, no veľmi potrebný nástroj, ktorý jej v danej chvíli poskytol zdroje na rozpustenie hlboko zakoreného softvéru, ktorý ju v jej živote už veľmi obmedzoval. Táto žena s touto témou, samozrejme, pracovala aj naďalej a odkrývala stále ďalšie fragmenty svojho príbehu, aby vykročila od ,,dobrého dievčaťa“ k zrelej, zdravej, živej žene.  

Po čase si v realite začala všímať, že sa menej desí konfliktov, či výmeny názorov, vie sa otvorenejšie a pravdivejšie prejaviť, začala sa o seba viac starať a ožila v panve. Po 20-tich rokoch manželstva, si začala milovanie so svojím mužom užívať aj ho vyhľadávať. Ako sama povedala: ,,Už to nemusím robiť kvôli nemu, ale môžem a chcem to robiť kvôli sebe.“ A aj jej muž mal zrazu pod perinou živú a vášnivú ženu, ktorá sa z milovania radovala, užívala si svoje telo. Už nebola viac tou, ktorá si to ,,odleží“. V ich vzťahu sa zapálil nový oheň. Jediné, čo sa zmenilo bolo, že začala byť sama pre seba dôležitá. Začala si načúvať a ctiť seba samú. A v tomto vedení začala opäť žiť.

Spôsobov ako oslovovať svoje ,,dobré dievča“ a jeho príbeh je mnoho. Áno, je to odvážna a často nepohodlná výprava, kedy sa musíme konfrontovať s prevzatými presvedčeniami o nás samých. So svojou hanbou, neistotou, so svojimi boliestkami aj šrámami, ktoré sme si do svojej osobnej skúsenosti počas života zapísali. To, čo však objavíme na druhej strane, nám je veľmi vzácne. Nájsť a znovuspojiť sa so svojou živou, hravou, sebavedomou divoškou je dojemné a silné stretnutie, ktoré mení to ako zažívame a vidíme život.

Táto kvalita nás nám znovunavracia odvahu a chuť žiť. Postrkuje nás do zmien a nových krokov, do objavovania svojich talentov, do rastu, krásy a slobody. Nie je nič očarujúcejšie než živá a vnútorne slobodná žena. Tieto ženy menia svet:

• Vyživujú svoje rodiny, vzťahy, životné poslania, inšpirujú z miesta lásky a pravdy.
• Nehrajú roly ani hry, ktoré od nich doba, či kultúra očakáva. Načúvajú životu a žijú v súlade s jeho vedením, ktoré sa pre ne stáva jedinou zdravou autoritou.
• Vo vzťahoch vedia stáť vystreto, rovnocenne a vrúcne zároveň.
• Dovoľujú si sa zrútiť, aby sa vybudovali nanovo, dovoľujú si robiť chyby, aby sa mohli učiť, dovoľujú si zažívať, aby našli rytmus svojho srdca.
• Hovoria áno a hovoria nie, vtedy kedy je to pre ne skutočné, nie vtedy a tak ako sa to očakáva.  

Nie, nie je to anarachia ani rebelstvo. Je to len zdravý kontakt so svojimi skutočnými potrebami, ktoré sa stávajú tichým, no spoľahlivým kompasom k budovaniu zmysluplného života.

Témy ,,dobrého dievčaťa“, ktoré si ešte nedovolilo dorásť do ženy sa na fyzickom tele často manifestujú zdravotnými ťažkosťami so ženským zdravím a ženskými orgánmi. Zasahujú oblasť plodnosti, porúch menštruačného cyklu, bolestivej menštruácie, silného pms, náročnej menopauzy, cýst či  myómov. Tiež chronický únavový syndróm či depresie sú často manifestom toho, že nejakú dôležitú časť seba si nedovoľujeme, nežijeme a naše telo s nami už nechce viac hrať hru na niekoho iného.  Začína na nás volať práve cez diskomforty a obmedzenia, ktoré nám začne spôsobovať, aby nás zastavilo v doterajšom spôsobe života a vzťahovaniu sa k sebe samej.

Syndrómom ,,dobrého dievčaťa“ sme zasiahnuté počas života takmer všetky hoci v rôznej miere. Nie je to ani dobré, ani zlé, iba to je. Len to, čo je rozpoznané vie byť premené, ak cítime ťah a volanie k zmene.

,,Ak sme v ,,syndróme dobrého dievčaťa“ neznamená to, že sme pokazené, znamená to len, že v krehkej etape nášho života nám to pomáhalo prežiť. Tento syndróm bol naším strážcom pred samotou, nepriazňou, či odobratím ,,lásky“."

Dieťa inak ani nemôže, pretože vie, že k prežitiu potrebuje svoje spoločenstvo a účasť v ňom mu zagarantuje jedine prispôsobenie. Určujúce je vedieť rozpoznať, kedy nám táto ochrana už viac berie, než dáva. Rozpoznať bod v živote, kedy už ju môžeme zanechať a vykročiť k Životu bližšie, smelšie a radostnejšie.

Lebo už sme to my o koho sa môžeme oprieť, my ktoré si poskytneme útechu a my, ktoré si dáme dôveru. Z tohto miesta môžeme následne tvoriť a budovať a žiť vzťahy a život, ktorý nám dáva zmysel. Kde máme otvorené srdce, no pevný chrbát. Kde milujeme seba aj druhých. Kde vieme prijímať aj dávať. Život, v ktorom sa o seba vieme postarať a môžeme ho zdieľať s tými, ktorí nás inšpirujú, vidia a podporujú. Vtedy je naše MY skutočne spoločné, zdravé a radostné. Vtedy spoločne žijeme namiesto toho, aby sme sa nazvájom používali. Vtedy nám to ladí smerom k láske, šťastiu a skutočnej človečej blízkosti. 

Vzťahovú hru čLOVEčina nájdete na www.clovecinahra.sk