Žiaden zo vzťahov pre nás nikdy nebude 100% bezpečný...
Žiaden zo vzťahov pre nás nikdy nebude 100%ne bezpečný. Je to ilúzia, ktorá keby platila, žiaden vývoj by nemal iskry, od ktorých sa odpichnúť.
Ak muž zraní ženu...
Možno vedome, naschvál, nevedome, nevie si pomôcť, atď. Prvý smer ženinej venovanej pozornosti patrí jej. Zachytiť, že je zraňovaná a veriť, že sa tak naozaj deje. Neumenšovať ani nedramatizovať- oboje nám totiž zastrie zrak pred skutočným impactom a vnútornou realitou, ktorá je pre nás práve pravdivá.
Ako ma toto zraňuje? Konkrétne do najmenších detailov, čo sa deje v tele, aké monológy si začínam generovať a aké tendenčné automatizmy sa snažia vykormidlovať z prítomnej hrozby spôsobmi, ktoré mi kedysi zachraňovali ,,život"?
A tam si urobiť láskavého svedka. Monológ reakcie nahradiť monológom rýdzej hoci nepohodlnej pravdy a ponoriť sa do nepohodlia priniesť zistené poznania medzi oboch.
Ok deje sa tu individuálna rovina, ovplyvnená osobnými príbehmi (rovina minulosti), deje sa tu rovina povolení, nepovolení a reakcií (rovina prítomnosti). Deje sa tu štandard prehovárajúci o tom, že chce byť objavený, integrovaný a žitý a zvyšovať doterajšiu povolenú úroveň blaha. (Rovina budúcnosti, poťahujúca nás k nášmu POĎ, MÔŽEŠ).
Zároveň sa odohráva kolektívna téma prítomná a doteraz nie dosť oslovená v kolektívnej psyché mužsko- ženských vzťahov.
Možno to pôjde kostrbato či naoko nešikovne. Možno nie všetko bude povšimnuté, ale možno vďaka ochote to prinášať sa to všimne hoci dodatočne.
Reflexia, ktorá korení vo VIDÍM (seba aj teba, nás) a keď raz VIDÍM už sa nedá ani jednému z nás tváriť, že sme nevideli alebo že sa rozhodujeme ďalej nepozerať. Lebo len s pravdivým VIDÍM dokážeme pohnúť tým, čo naozaj sa hlási, že chce byť pohnuté, zbadané a priznané, žité či usmrtené v mene pripraveného života.
Platí aj naopak, keď žena raní muža.
V týchto rafinovaných rovniciach si totiž vieme byť sakramentsky rovní. Akurát na to každý z nás používa iné stratégie lebo každý z nás mieri do iného citlivého miesta toho druhého.
Ale keď obaja veríme tomu, čo cítime a vidíme a necháme nech nás to učí, o nás oboch, o nás dvoch spolu, o mužoch a ženách, tam môžeme ostať pozerať s otvorenými ústami o čom AŽ to skutočne teraz bolo.
